,,Charita je nákazlivá“. Študenti z Netherhall pomáhajú utečencom vo Francúzsku.

Ako odpoveď na výzvu pápeža Františka prakticky prejavovať skutky dobročinnosti, sa počas Jubilejného roka milosrdenstva skupina vysokoškolských študentov z internátu Netherhall House v Londýne rozhodla viackrát vycestovať do Calais, aby tam pomáhali utečencom.

Sociálne projekty
Opus Dei - ,,Charita je nákazlivá“. Študenti z Netherhall pomáhajú utečencom vo Francúzsku.

Na druhý deň po takejto ceste do Calais bol môj mobil zaplavený správami od priateľov z našej skupiny: ,,Všetkým veľmi pekne ďakujem! Bol to jeden nezabudnuteľný víkend,“ napísal Pio. ,,Bolo pre mňa radosťou slúžiť spolu s vami, páni,“ napísal Luke. ,,Aká silná a úžasná skúsenosť. Ďakujem, že ste pomáhali udržať morálku vysoko a ďakujem Alvarovi za zorganizovanie akcie,“ reagoval Sergi.

Nikdy by som si nedokázal predstaviť, že keď strávim víkend zbieraním odpadkov v utečeneckom tábore, prinesie to toľko radosti a vďačnosti skupine mladých profesionálov a univerzitných študentov. Ale bolo to naozaj tak. Samozrejme, nešlo ani tak o to čo sme robili, ako prečo a s kým sme to robili. A to robilo celú akciu takou osobitou.

Netherhall House je vysokoškolský internát v Londýne. Už v minulosti sme zorganizovali dobrovoľnícke akcie v zahraničí, napríklad do ďalekej Nikaraguy alebo Kambodže. Počas tohto Roku milosrdenstva sme odhodlane pokračovali v tejto tradícii, obzvlášť v tomto období, keď vojna a konflikty priviedli toľko núdznych ľudí až k našim hraniciam.

Nápad s akciou pomôcť utečencom v Calais vznikol počas jedného seminára zorganizovaného v Calais vo Februári. Bolo pre nás inšpirujúci počúvať o mnohých iniciatívach, ktoré organizujú rozličné skupiny, ktoré chcú vyjsť v ústrety túžbe Svätého Otca pomáhať ľuďom v núdzi. Medzi týmito nápadmi ma však najviac zaujalo rozprávanie o tom, ako farníci z jedného londýnskeho kostola pomáhali v utečeneckom tábore v Calais.

12. marca sa skupina z Netherhall House, bývalí a súčasní študenti z King´s College London vydala na prvé z dvoch víkendových ciest na pomoc utečencom. Už o dva mesiace neskôr sa ďalšia skupina vybrala do Calais. Už hneď od začiatku sme cítili silnú túžbu a ochotu zdieľať tieto skutky milosrdenstva s rôznymi ľuďmi, ktorých sme požiadali o pomoc pri organizovaní akcie. Rodičia niektorých študentov sa napríklad ponúkli, že zaplatia časť cestovných nákladov, jedna škola nám prenajala mikrobus, v ktorom sa odviezli nielen 9 dobrovoľníci, ale aj 100 nových prikrývok, ktoré daroval jeden priateľ internátu.

V Calais sme strávili víkend prácou v sklade, ktorý je 5 minút od hlavného utečeneckého tábora a prácou v samotnom tábore. Sklad predstavuje logistické centrum pre zber a distribúciu príspevkov pre tábor. To prvé, čo tu človek zažije, je silný pocit, že ste tu vítaní a potrební. Deň sa začal krátkym briefingom, kde nám šéf dobrovoľníkov vysvetlil, na akom mieste sa vlastne nachádzame, čo bude našou úlohou a potom nás rozdelili do skupín.


Do skladu neustále prichádzajú nové a nové zásielky ošatenia, spacích vakov, hygienických potrieb a ďalších základných vecí. Veľká časť dobrovoľníckej práce v Calais teda spočíva v roztriedení týchto darov čo možno najúčinnejším spôsobom podľa potrieb utečencov. Mali sme to šťastie, že sme prešli kompletným procesom tejto práce, od preberania vecí, ich triedenia, zisťovania potrieb v konkrétnych miestach v tábore, až po donášku týchto potrebných vecí migrantom do tábora. Veľmi nám tu pri roznáške vecí pomohol náš mikrobus.

Počas našej prvej cesty do tábora nás zadelili pomáhať v ,,Utopia56“, najnovšom utečeneckom tábore v Dunkirku, ktorý postavili a spravujú Lekári bez hraníc. Naša skupina pomáhala pri práci na zateplení malých drevených domov, v ktorých boli ubytovaní prevažne kurdskí muži.

Počas druhej cesty sme šli do ,,Džungle“ problematickejšieho a etnicky rozmanitejšieho utečeneckého tábora, kde sme pomáhali distribuovať humanitárnu pomoc a čistiť tábor. Nedeľňajšie dopoludnie sme strávili zbieraním odpadkov, a potom sme sa dozvedeli, že popoludní máme ísť čistiť smetisko plné odpadkov aj organického charakteru. Bola to odstrašujúca práca, od ktorej by možno ušiel akýkoľvek jednotlivec, alebo skupina. Avšak keď sme videli ďalších dobrovoľníkov, ako odhodlanie pracujú a povzbudzujú nás, tak sme len pokračovali v práci, až kým celá tá hora odpadkov nezmizla. Vlastne sa tu všetci tí dobrovoľníci navzájom povzbudzovali, navzájom si pomáhali. Charita je nákazlivá. Všetci sme si navzájom pomáhali k veľkodušnejšiemu odhodlaniu.

Jedným z výrazných momentov tejto cesty bola návšteva v ,,Knihách džungle“, večernom stretnutí, ktoré sa uskutočnilo v jednej chatrči, slúžiacej ako verejná knižnica, kde dobrovoľníci spolu s utečencami zdieľali svoje rôzny kultúry a jazyky.


Ďalším zaujímavým momentom bolo, keď sme naďabili na koptský kresťanský kostol, ktorý si postavila eritrejská komunita v utečeneckom tábore. Toto neočakávané stretnutie s kostolom bolo skutočným požehnaním. Jednoduchosť a čistota tejto malej chatrče, vyčlenenej pre Pána, biedna stavba, z chudobných materiálov, pritom však taká bohatá láskou k Bohu, od ľudí, ktorí ju postavili a starali sa o ňu, uprostred špinavého, zablateného utečeneckého tábora, to všetko nám výrečne svedčilo o prítomnosti Božej uprostred toľkého utrpenia, neistoty a núdze. Otec Gerry, kňaz, ktorý sprevádzal našu skupinu, potom predniesol niekoľko modlitieb, ktoré sme osobitne prežívali, a potom sme ešte zotrvali v tichej modlitbe.

Druhá cesta sa začala v sobotu, 21. mája o 4.15 svätou omšou v Netherhall House a skončila sa vo Folkestone nedeľnou omšou o 7.00 ráno. Medzi tými dvomi omšami sme sa stretli s mnohými ľuďmi, nadviazali mnohé priateľstvá. Zažili sme veľa utrpenia utečencov, ale aj veľa jemnosti a štedrosti od mnohých dobrovoľníkov, pochádzajúcich zo všetkých oblastí spoločenského života, ktorí boli naplno odhodlaní pomôcť utečencom. Šli sme pomáhať iným, a pritom sme si uvedomili, že nám samotným sa dostalo pomoci tým, že sme boli spolu a zdieľali tento úkon milosrdenstva. Pred polnocou sme už boli späť doma v Londýne, aby sme sa mohli vyspať na ďalší deň, s radostným pocitom, že v tomto Roku milosrdenstva sme trošičku tiež prispeli k zlepšeniu života ľudí v núdzi.

Alvaro Tintore