Hrou k životu: Oddych a voľný čas (1)

Ak sa chceme tešiť zo života, musíme sa vedieť aj hrať. Okrem iného sa naučíme vyhrávať aj prehrávať, využívať svoju predstavivosť, žiť s inými ľuďmi...a dokonca stýkať sa s Bohom.

Rodinný život

  V dnešnej dobe poskytuje výchovno-vzdelávací systém v mnohých krajinách deťom a mladistvým stále viac voľného času, takže mnohí rodičia mu prikladajú mimoriadnu váhu pre výchovu a vzdelávanie ich detí. 

 Napriek tomu hlavnou obavou zostáva to, že v čase keď sa nevyučuje, sa ,,márni čas". Preto nejedna rodina hľadá pre svoje deti mimoškolské aktivity. Nie je pritom vzácnosťou, že tieto doplnkové aktivity majú školský charakter – štúdium jazykov, alebo hra na hudobný nástroj. 

 

HODNOTA VOĽNÉHO ČASU

 Vo voľnom čase sa otvárajú mnohé špecifické vzdelávacie možnosti, o ktorých sa zmienil aj Ján Pavol II., ,,aby bol voľný čas detí rozumne a všestranne využívaný a aby sa správne usmernila ich energia" [1].

V priebehu dňa, keď sa školské povinnosti viac či menej prerušia, má dieťa pocit, že je pánom svojho osudu. Môže si robiť čo len chce: byť so svojimi priateľmi, so svojou rodinou, pestovať svoje záľuby, odpočívať a zabávať sa tak, ako sa mu zachce.

Fotka: visitflanders

Svoje rozhodnutia chápe ako svoje vlastné, pretože mu pomáhajú usporiadať si svoje záujmy: čo by rád robil, do akej úlohy by sa mal znovu pustiť, alebo ktoré veci by mal odložiť...Môže sa naučiť lepšie spoznávať, objavovať nové oblasti zodpovednosti a zvládať ich. Konečne môže staviť na svoju vlastnú slobodu tým najuvedomelejším spôsobom.

Preto rodičia a učitelia musia správne využívať voľný čas tých, ktorí sú im zverení. Pretože vzdelávať a vychovávať sa má tak, aby sme boli slobodní, a voľný čas je podľa definície čas slobody, čas pre bezstarostnosť, krásu a dialóg; čas pre všetko to, čo nie je ,,nevyhnutné“, ale bez čoho sa nedá žiť.

Tento výchovno-vzdelávací potenciál sa môže premárniť nielen vtedy, keď sa rodičia nestarajú o voľný čas svojich detí – pod pomienkou, že si svoje školské povinností plnia, ale aj vtedy, keď ho chápu ako príležitosť k ,,rozšíreniu“ ich vzdelávacieho procesu.

 V prvom prípade sa ľahko stáva, že sa deti dajú zlákať pohodlnosťou alebo lenivosť, odpočívajú namiesto toho, aby vyvíjali nejaké úsilie (príkladom sú televízia a videohry).

V druhom prípade sa premárni špecifický výchovný ráz voľného času, pretože tento sa stáva akousi predĺženou rukou školy, a je zorganizovaný temer výlučne rodičmi. Výsledkom toho je, že deťom sa komunikuje predstava o živote, ktorý sa delí na povinnosti a zábavu.

Fotka: SaZeOd

Je preto vhodné, aby rodičia často zvažovali, aký prínos k celistvému rastu ich detí majú aktivity, ktorými sa počas týždňa zaoberajú, a či je celkovo tento prínos k odpočinku a vzdelávaniu ich detí vyvážený.

Nabitý denný program znamená, že dieťa robí mnoho vecí, ale možno sa ani tento čas nenaučí správne využívať. Ak chceme dosiahnuť, aby detí rástli v čnostiach, je potrebné im umožniť, aby zakúsili skutočnú slobodu. Ak si nebudú môcť zvoliť svoju obľúbenú aktivitu, alebo sa im bude brániť v tom, aby sa mohli hrať či byť so svojimi priateľmi, hrozí tu možnosť, že sa počas dospievania nebudú vedieť zabávať. V takejto situácii sa môže ľahko stať, že nakoniec siahnu po tom, čo im konzumná spoločnosť ponúkne.

Vychovávať k slobodnému a zodpovednému využívaniu voľného času si vyžaduje, aby rodičia svoje detí dobre poznali, pretože by im mali ponúkať taký druh voľna, ktorí vyhovuje ich záujmom a schopnostiam, pri ktorom si aj odpočinú, aj sa zabavia.

Detí, obzvlášť keď sú malé – a práve to je to najlepšie obdobie pre ich formáciu – sú prístupné tomu, čo im rodičia ponúkajú. A keď ich to uspokojuje, vytvára sa základ pre to, aby sami objavili ten najlepší spôsob, ako využívať voľné chvíle.

Vyžaduje to však zo strany rodičov vynaliezavosť a ducha obety. Napríklad je vhodné obmedzovať tie aktivity, ktoré sú neúmerne náročné na čas, alebo vedú dieťa k izolácii (k tomu dochádza trávením množstva času pri televízii alebe internete). Je lepšie uprednostňovať aktivity, kde sa pestuje priateľstvo, a to čo dieťa spontánne priťahuje (šport, výlety, hry s iným deťmi atď.).

HROU K RASTU

Existuje však jedna činnosť, ktorú deti, a nielen oni, uprednostňujú vo voľnom čase nadovšetko. Tou činnosťou je hra.

Prirodzená hra sa spontánne spája so šťastím, s miestom, kde čas nehrá rolu, kde človek nebráni veciam nečakaným a budiacim úžas. V hre demonštruje človek svoju najvlastnejšiu identitu: zapája sa do nej celým svojím bytím, neraz viac, než v mnohých iných činnostiach.

Hra je predovšetkým skúškou toho, o čom bude samotný život: je to spôsob, ako sa naučiť využívať sily, ktoré máme k dispozícii. Je to skúmanie našich schopností, toho, čo dokážeme uskutočniť. Aj zviera sa hrá, ale oveľa menej než človek, pretože jeho obdobie učenia sa je konečné. Ľudia sa hrajú po celý svoj život, pretože po ľudskej stránke môžu rásť bez ohľadu na svoj vek.

Ľudská prirodzenosť používa hru na to, aby sa rozvíjala a dozrievala. Keď sa deti hrajú, učia sa interpretovať získané vedomostí, skúšajú svoju silu v súťaži a zapájajú rôzne stránky svojej osobnosti. Hra je tak nikdy sa nekončiacou výzvou.

Fotka: Andrei!

Prichádzajú do styku s pravidlami, ktoré musia slobodne prijať, aby sa mohli dobre hrať. Stanovujú si ciele a zvykajú si na to, nepripisovali porážkam neprimeranú váhu. Neexistuje hra bez zodpovenosti – hra má aj etický význam, pomáha byť ľuďmi s morálkou.

Preto je normálne hrať sa s inými, hrať sa ,,v spoločnosti". Tento sociálny rys je tak zakorenený, že dokonca aj keď sa deti hrajú samé, majú sklony vymýšľať si fantastické scenáre, príbehy a ďalšie osoby, ktoré zapájajú do vzájomného dialógu. V hre sa deti učia spoznávať seba aj iných. Zakúsia radosť, že sú s druhými ľuďmi a že sa s nimi môžu zabávať. Preberajú a napodobňujú rolu svojich starších druhov.

Hrať sa učíme hlavne v rodine. Život nie je len hra a súťaž, ale znamená tiež spolupracovať, pomáhať a žiť s inými. Je ťažké pochopiť, ako by bolo možné dať do súladu tieto obe stránky – súťaž a spolužitie – mimo inštitúcie rodiny. Hra je jedna zo základných foriem, ktoré učia človeka žiť ako spoločenskú bytosť.

A nakoniec, veľká pedagogická hodnota hry spočíva v tom, že usmerňuje afekty smerom k akcii. Málo vecí preto tak úzko prepája rodičov s deťmi, než práve hra s deťmi. Ako hovoril svätý Josemaría, rodičia musia byť priateľmi svojich detí, musia im venovať svoj čas. Isteže sa pritom treba prispôsobovať rastu a dospievaniu detí

Predchádzajú riadky vlastne znamenajú, že záujem rodičov o zábavu svojich detí, bude nadobúdať nové formy. Napríklad sa im umožní, aby si pozvali domov svojich priateľov, alebo sa zúčastnia na ich športových aktivitách...Sú to iniciatívy, ktoré rodičom umožnia spoznať nových priateľov a rodiny, bez toho aby navodili mylný dojem, že chcú svoje deti kontrolovať, alebo že im nedôverujú.

Rovnako sa môžu vytvárať s pomocou ďalších rodičov podmienky pre hry, v ktorých sa organizujú zdravá zábava, a ktorých aktivity sa rozvíjajú s ohľadom na integrálny rozvoj účastníkov. Náš Otec hneď od začiatku podporoval tento druh iniciatív, keď sa deti hrajú v prostredí, ktoré formuje a súčasne vnímajú svoju dôstojnosť Božích detí so záujmom o druhých ľudí. Sú to miesta, ktoré pomáhajú, aby objavili, že je čas na každú vec, a že každá vec má svoj čas. A že v každom veku – aj vtedy, keď sú deti malé – možno hľadať svätosť a zanechať stopu u tých, ktorí sú s nimi.

Fotka: NKPhilips

Slovami Pavla VI., ktoré si veľmi obľúbil Ján Pavol II., sa dá povedať, že kluby mládeže sú miesta, kde sa môžu učiť byť ,,odborníkmi na človečenstvo" [2]. Preto by bolo veľkou chybou chápať ich prínos len v závislosti od školských či športových výsledkov, ktoré dosahujú. 

HROU K ŽIVOTU

V gréčtine majú výrazy výchova (paideia) a hra (paidiá) ten istý sémantický základ. Keď sa učíme hrať, získavame súčasne postoj, ktorý je pre život veľmi užitočný.

Aj keď sa to zdá byť paradoxné, nielen deti majú potrebu hrať sa. Dokonca možno povedať, že človek sa musí hrať tým viac, čím je starší. Všetci známi ľudia, na ktorých už prišla staroba, zisťujú, že už nemajú toľko síl ako v minulosti, a myslia si, že nemôžu čeliť problémom vo svojom živote.

Koniec koncov, s týmto postojom sa môžeme stretnúť aj u mnohých mladých, predčasne zostarnutých ľudí, ktorí zrejme nemajú toľko prispôsobivosti, aby dokázali čeliť nečakaným situáciám.

A naopak, pravdepodobne sme sa stretli so staršími ľuďmi, ktorí majú mladého ducha: sú schopní sa pre čokoľvek nadchnút, znovu začať a brať každý ďalší deň ako úplne nový. A to aj napriek tomu, že sa často stretávajú so značnými fyzickými obmedzeniami.

Tieto prípady dokazujú, že ako človek rastie, je stále dôležitejšie zapájať do života aj hľadisko hry. Pretože ten, kto sa naučil hrať sa, nepreceňuje ani výhry ani prehry, a dokáže objaviť hodnotu samotnej hry. Pozná radosť plynúcu z toho, že skúša nové metódy, ktoré vedú k víťazstvu a vyhýba sa priemernosti, ktorá sa ženie za výsledkom, ale pritom ničí zábavu. Kroky, ktoré sa môžu aplikovať na ,,vážne“ veci v živote, na aktuálne úlohy, na nové sitácie, ku ktorým sa nepostavíme správne, môžu viesť k pocitu skľúčenosti, alebo neschopnosti.

Ako práca tak aj hra majú svoj čas, avšak postoj s ktorým ich plánujeme, sa nemá prečo odlišovať, keďže ide stále o tú istú osobu, ktorá pracuje alebo sa hrá.

Ľudská práca je pominuteľná, a preto si nezasluhuje, aby sa brala nadmerne vážne. Jej najvyššia hodnota – ako učil svätý Josemaría – spočíva v tom, že nás pri nej čaká Boh. Život má len vtedy svoj plný význam, keď veci robíme z lásky k Nemu... Alebo ešte lepšie povedané: do tej miery, do akej tieto veci robíme v spojení s Ním.

Vážnosť života spočíva v tom, že sa nemôžeme zahrávať s milosťou, ktorú nám Boh ponúka, s príležitosťami, ktoré nám dáva. Aj keď do určitej miery aj Pánovi je milosť príležitosťou k tomu, aby sa s človekom pohrával: ,,Môže dobre písať aj nohou stola [3], ako zvykol hovoriť náš Otec.

Len vzťah s Bohom je schopný dať vyrovnanosť, silu a zmysel životu a všetkým ľudským skutkom. Filozof Platón tušil túto pravdu: ,,Je nutné brať vážne veci vážne, ale nie tie, ktoré nimi nie sú. A len božstvo si zasluhuje blaženú vážnosť, zatiaľčo my ľudia sme hračkami, týmto božstvom vynájdenými. A to je to najkrajšie, čo v nás je. Preto je nevyhnutné prijať toto poslanie, aby každý človek žil svoj život, hrajúc sa s tými nejkrajšími hračkami.“ [4]

Najkrajšie hračky sú ,,hračky“ od Boha. Každý človek si musí túto božskú hračku vziať slobodne za svoju, je povolaný sa so svojím Stvoriteľom hrať. A z jeho rúk prijať všetko s dôverou a športovým duchom, s akým sa dieťa so svojím Otcom hrá.

Takto zvládneme veci skôr, lepšie a vo väčšom množstve. Budeme schopní sa preniesť cez zdanlivé porážky, pretože k tomu dôležitému – že sme sa hrali s Bohom – už došlo, a vždy náš očakávajú ďalšie dobrodružstvá. Sväté písmo nám hovorí o múdrosti: ,,ja som bola uňho chovankou, bola som deň po deň jeho rozkošou a hrala som sa pred ním v každý čas; hrávala som sa na okruhu jeho zeme a moja rozkoš (je byť) medzi synmi ľudskými [5]: Boh, ktorý sa ,,hrá“, keď tvorí, nás učí, aby sme sa v živote radovali a boli si istí, že dar, po ktorom túžime, dostaneme, aj keď možno nečakane. Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia [6].

 J.M. Martín a J. Verdiá

 

[1] Ján Pavol II., Apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 22. 11. 1981, č. 76

[2] Ján Pavol II., VI. Sympózium  Rady biskupských konferencií Európy, 11. 10. 1985, č. 13

[3] Boží priatelia, č. 117

[4] Platón, Zákony, 804d

[5] Prís 8,30-31

[6] Rim 8,28ς